Fašizmus z ekonomického hľadiska

Pojmy fašizmus, nacizmus a rasizmus máme vo zvyku považovať za jednu a tú istú vec. Pritom sú podobné iba v určitých bodoch a každý z nich vidí svoju vlastnú, konktrétnu, inú podstatu. Fašizmus si spájame s Adolfom Hitlerom a obdobím krátko pred a počas druhej svetovej vojny. Fašizmus sa však presadil o niečo skôr v Taliansku pod vedením  revolucionára Benita Mussoliniho, ktorý sa po revolúcii dostal k moci a začal presadzovať nový, autoritatívny, provojenský a uniformovaný režim, akému hrdo hovoril fašizmus.

Jeho znakom nebol hákový kríž, ale dubové vence. Na pôvod človeka sa nekládol vyšší význam, pokiaľ súhlasil s budovaním silného Talianska a s fašizmom. O niečo neskôr, nezávisle od seba sa v Nemecku dostane k moci Adolf Hitler so svojou rasistickou ideológiou národného socializmu (nacizmus) a znakom hákového kríža. Od Benita Mussoliniho „odpozerá“ polovojenský režim fašizmus, inak tie ostatné, rasové zákony a teórie sú typické hlavne pre Hitlerov nemecký národný socializmus. A rasizmus?

Rasista môže byť ktokoľvek i bez toho, aby sympatizoval s fašistickým Talianskom alebo nacistickým Nemeckom. Typickým príkladom sú americké spolky KuKluxKlan, aké hlásajú o nadradenosti bielej rasy, ale inak mnohí z nich nesympatizujú s vyššie spomenutými ideami, ani ich historickými obdobiami, nadväzujú skôr na pôvod a tradície amerických „bielych rytierov“.

•         Po uzrejmení tohto detailu sa tak môžeme pozrieť na fašizmus ako historické obdobie, z ekonomického pohľadu.
Ekonomiku v takomto režime riadi iba jedna strana, fašistická, ktorá je vlastne i jedinou politickou stranou bez konkurencie. Takéto zriadenie je otvorene pravicové. Hľadí na silný priemyselný rozvoj, armádu, zbrojenie, industriualizáciu s tým, že do takéhoto systému by mal prispieť každý jedinec.

Spoločnosť má pozerať na záujem fašisitickej strany a budovanie produktívneho, ozbrojeného, silného štátu, nie na seba. Naopak, fašistická strana má podporiť rozvoj, stabilitu a sociálne zabezpečenie spoločnosti. Dôležitý je priemyselný pokrok, zbrojenie a schopnosť konkurovať iným mocnostiam. Fašistický štát sa preto neštíti ani vojenského konfliktu, v prípade narušenia jeho záujmou inou krajinou, neváha siahnuť i po tomto prostriedku. V takomto prípade tvrdí, že vojenský konflikt prinesie zaručenú slobodu.